Dobšinský kopec očami jazdcov – I. časť

Posted on Posted in Aktuality, Dobšinský kopec 2018, Tlačové správy

Jediné slovenské podujatie zaradené do seriálu FIA European Hill Climb Championship, Dobšinský kopec v tomto roku oslavuje 35. výročie. Toto jubileum nás inšpirovalo k tomu, aby sme položili pár otázok niektorým bývalým, ale aj aktívnym jazdcom.

A keďže skôr narodení majú vždy prednosť, dnes sme si pre vás pripravili odpovede troch rovesníkov, „starších pánov v dôchodkovom veku“, z ktorých dvaja si užívajú preteky v úlohe „vyslúžilcov“, tretí ešte stále aktívne sedí za volantom pretekárskych vozidiel.

Možno už vás napadlo, kto budú spomínaní traja „veteráni“. Ak to boli mená Peter Ruisl, Josef Krečmer a Igor Drotár, hádali ste správne. Prvú dvojicu nie je problém stretnúť na takmer všetkých podujatiach pretekov automobilov do vrchu. Žiaľ, dnes už iba povedľa trate v úlohe technických pozorovateľov, či v depe pretekárskych vozidiel, kde radi pomôžu, alebo poradia niektorým „pacientom“. Navyše táto dvojica už spoločne vychovala aj niekoľko výborných jazdcov. Posledný menovaný ešte stále aktívne sedí za volantom pretekárskych vozidiel, pričom u neho nie je problém absolvovať v priebehu sezóny aj štyridsať podujatí, ale aj striedať disciplíny preteky automobilov do vrchu a rally.

 


Nechajme však už rozprávanie o tom, kto čo robí a poďme na spomínané otázky.

1./ Čo znamenal/znamená Dobšinský kopec v Tvojej pretekárskej kariére a ako vnímaš tieto preteky.

Peter Ruisl: „Dobšinský kopec bol a stále je pre mňa srdcovka. Prekrásna krajina, naozajstný Slovenský Raj. Trať na ktorej je všetko. Veľa úsekov na srdce a jazdec musí naozaj poriadne ovládať pretekársky kumšt. Treba ju vedieť naspamäť a naozaj ju super poznať. Ja osobne som si počas pretekania značil počet tréningových kilometrov s civilným autom. Zastavil som sa na neuveriteľných 4000 kilometroch, keďže som tu štartoval viac ako 20 krát. V našej dobe neboli ešte datalogery GPS, ktoré sú nápomocné pri čítaní uložených dát z každej jazdy. Samozrejme je to práca naviac a treba sa ju naučiť. Takže všetko som sa aj ja musel naučiť a uložiť si do hlavy. Dnes je to inak, možnosti sú iné. Treba ich iba správne využiť. Mám dojem, že momentálne na Slovensku to vie iba pár ľudí. Páči sa mi názov ROVEŇ. Vôbec to tak nie je. Je to strmá strecha, ktorá má podstatný vplyv na správne naprevodovanie prevodovky a podstatný vplyv na dosiahnutý čas. Keď si to porovnáme so Šternberkom tak od Sojkové zatáčky po vracák je to o 250 m na plný plyn ďalej a nikto o tom toľko nerozpráva. Jednoducho to tam patrí a hotovo. Vždy akceptujem názor tých najrýchlejších nie zo Slovenska, ale z absolútneho poradia. Je to síce MSR, ale v prvom rade ME a od toho sa všetko odvíja. Je to dobré zrovnanie pre nás Slovákov, kam patríme s technikou a jazdecky. Veľa jazdcov keď sa spomenie Dobšiná, spomína miestnu komunitu. Tá je však všade, tu si s touto komunitou organizátor a hlavne Mesto Dobšiná vedia urobiť poriadok. Aj krádeže sú všade. Nás vykradli v Rakúsku ST Agátha, neviem presne v ktorom roku to bolo, ale zobrali nám všetko, nemali sme ani na colu, Pred pár rokmi v poľskej Zaluži to isté. V Taliansku na okruhu Adria je kulisa ešte horšia. Myslím, že to záleží od ľudí a organizátora ako si to ustráži.“

Josef Krečmer: „Pro mne jako jezdce je Dobšinský kopec jako domácí trať. Startoval jsem tady od roku 1978 poprvé s Formulí Škoda a od té doby jsem v jiném autě než bez střechy nejel. Vždycky jsem se těšil na závod a byli jsme rádi když se dostal závod do Alpsko Dunajského poháru, kterého  jsme se zůčastnovali pravidelně (Dodo Studenič, Peter Ruisl a já)  a jezdci z Československa měli možnost se porovnat s mezinárodní konkurenci. Oto větší radost mám, že se podařilo vypracovat až do Mistrovství Evropy za podpory města a všech lidí, kteří závodům do vrchu fandí. Co se týče “ roviny“ jak tomu všichni říkají tak to není, protože největší rychlost je v dolíku před rovinou. Ty názory na retardér uprostřed se po jednom pokusu doufám nebudou opakovat. A co se týče místních cigánů, o kterých mnoho jezdcú mluví, tak jsme nikdy neměli s žádným problém a dodnes tu máme mezi něma spoustu známých.“

Igor Drotár: „Dobšinský kopec pre m§a osobne znamená veľmi veľa. Tunajšia trať sa mi ešte aj po rokoch vždy vybaví ako rýchlostná skúška, keď sa v Dobšinej ešte jazdili rally súťaže. Myslím si, že Dobšinský kopec má najkrajšiu trať aká vôbec na Slovensku existuje, má perfeknú dĺžku, je veľmi rozmanitá, jednoducho výnimočná.“

 

2./ Napadne Ťa nejaká pekná/zlá spomienka viažuca sa k Dobšinskému kopcu ?

Peter Ruisl: „Spomienky samozrejme sú. Pamätám si na súboje v MSR o absolútne  poradie, na súboje v rámci Alpen Donau cup s Georgm Plazom, Hermanom Waldim, Pedrazom, Pepom Krečmerom. To súperenie v medzinárodnom meradle vždy posúva ďalej technicky a samozrejme aj jazdecky. Podmienky za našej éry boli podstatne iné, myslím si, že náročnejšie. Mám dojem, že generácia jazdcov a mechanikov z našej éry viac chcela. Dnes ako keby chýbala slušnosť a pokora. Vtedy sme to všetci robili viac srdcom. Dnes akoby už srdciari vymreli.“

Josef Krečmer: Špatnou vzpomínku nemám žádnou, ale několik pěkných ano např. jednou nám se pokazila spojka na autobuse a místní ČSAD nám umožnilo v pondělí v jejich areálu na kanále si náš přepravník opravit a v klidu odjet domů. Za ty léta účasti v Dobšiné jsme poznali mnoho dobrých lidí, od policie cez všech ředitelů závodu, kteří nám vždycky fandili.“

Igor Drotár: Zlú spomienku, napriek tomu množstvu rokov čo do Dobšinej jazdím, jednoducho nemám. Dobšiná a hlavne jej okolie je jednoducho zázrak prírody, kde strašne rád chodím. Je tu nádherná príroda, ktorá mi vždy dodáva novú silu a práve preto sem nesmierne rád vždy jazdím.“

3./ Myslíš si, že Dobšinský kopec právom patrí do seriálu FIA European Hill Climb Championship ?

Peter Ruisl: „Dobšinský kopec určite patrí do Európy. Traťou, ale aj po organizačnej stránke. Mám dojem, že v dnešnej dobe nemá Slovensko lepšiu alternatívu. Málokto možno vie, že garantom za organizátora je Mesto Dobšiná. Nie je to žiadna firma, či klub, ktorí v budúcom roku nemusí existovať. V tom vidím veľkú devízu zachovania podujatia seriálu FIA EHCC v Dobšinej. Ďalšou devízou sú SRDCIARI usporiadatelia, ktorých je veľmi málo a robia to veľmi dobre. Držím im palce. Veľa sa venujem autám bez strechy, hlavne tým najrýchlejším v absolútnom poradí. Máme dobré kontakty a vzťahy a ešte som nepočul od nich záporné vyjadrenie. Toto je pre mňa meradlo. Treba ísť do sveta a veľa organizátorov je podstatne slabších. Dobšinskému kopcu prajem veľa úspechov nielen v roku 2018, ale aj ďalších.“

Josef Krečmer: Zařazení do Evropy je super a je alespoň poměření s nejlepšími jezdci na mezinárodní úrovni. Proto přeju DK všechno nejlepší a jak jsem v knize o DK napsal – Dobšinský Opavák Josef Krečmer
Igor Drotár: „Jednoznačne patrí. Jedinou konkurenciou by Dobšinej mohla byť Pezinská Baba, ale Dobšiná je lepšia aj svojou obtiažnosťou. Jediné čo mi na tomto kopci vadí je dosť malá maximálna rýchlosť môjho auta a prijal by som na Rovni nejakú výhybku v strede, nemyslím retardér, ale skôr nejaké parkovisko cez ktoré by viedla trať. To by v zime mohlo napríklad slúžiť aj na uhýbanie sa ťažkých vozidiel. Myslím si, že by to bolo fajn aj z dôvodu nižšej nájazdovej rýchlosti do následných zákrut a tým by to bolo aj bezpečnejšie. Ale to je iba môj názor. Pre mňa vždy bol a aj bude tento kopec najkrajší, ale aj najťažší.“

Dúfame, že vás čítanie odpovedí na naše tri otázky veľmi neunavilo. Ja osobne si myslím, že trojica jazdcov, ktorých si ja osobne veľmi vážim, odpovedala úplne perfektne a trefne.

Záverom vám môžeme prezradiť, že o pár dní zverejníme ďalšie pokračovanie článku, v ktorom nám svoj názor na Dobšinský kopec povedia ďalší jazdci. Ktorí to budú zatiaľ neprezradíme.

Miro Majláth
tlačový tajomník DK 2018